Nanoencyklopédia synkriticizmu


Nanoencyklopédia synkriticizmu umožňuje vhľad do filozofickej koncepcie, ktorá stojí v pozadí Pomocného slovníka filozofa.

     Synkriticizmus (pozri aj Glosár synkriticizmu), metodologická a pedagogická koncepcia vytvorená slovenským filozofom J. Piačekom v polovici 80-tych rokov 20. stor. a synkritizujúca encyklopedické a kritické idey európskej filozofie (najmä Komenského synkritizmus a ideu pansofie, Kantov a Marxov kriticizmus a Patočkovu radikalizáciu Husserlovho chápania sebakritiky kultúry). Pokiaľ ide o ideové zdroje samého jadra synkriticizmu, ktorý tvorí jeho filozofia bezčasia (perichronozofia), tak treba uviesť v prvom rade Patočkovu asubjektívnu fenomenológiu, Heideggerovu pokehreovskú filozofiu a filozofiu Jiddu Krishnamurtiho.

     Synkriticizmus leží v základoch vybudovania systému PSF.

     Synkriticizmus vznikol na pôde Stáleho seminára Integrácia na Komenského univerzite v Bratislave v nadväznosti na tradíciu bratislavskej školy (cf. Marcelli, M. – Waldschütz, E. (Hrsg.): Jenseits der Grenzen (1992), 137,161; Köttner-Benigni, K.: Selbstbewußtsein – Volksbewußtsein – Geschichtsbewußtsein (1992), 29).

      Metódou synkriticizmu je synkritika, ktorá predstavuje porovnávanie ľubovoľných entít pri zachovaní ich spojenia a zároveň neporušenosti porovnávaných entít; synkriticizmus sa teda neusiluje o syntézu entít, ale skôr o ich konkordanciu. Z tohto hľadiska je – stručne povedané – synkriticizmus filozofia konkordancie. Výskyt ľubovoľnej entity – čiže udalosť – je podľa synkriticizmu ireverzibilný, no zároveň je príležitosťou kultivovateľnosti. Synkriticizmus je návrhom využiť túto možnosť kultivovať sa a teóriou kultivácie. Trvalým predmetom pozornosti synkriticizmu je kultúra. Synkriticizmus vychádza z hypotézy, že kultúra je premieňanie zla na dobro (alebo menšieho dobra na väčšie dobro) a ošklivého na krásu. Čokoľvek patrí iba potiaľ do kultúry, pokiaľ sa podieľa na premene zla/ošklivého na dobro/krásno. Synkriticizmus považuje filozofiu za činnosť odhaľovania, skúmania a rozširovania predpokladov premeny ľudskej spoločnosti na kultúrne spoločenstvo, človeka na kultúrnu bytosť (člena kultúrneho spoločenstva). Základným prvkom reality je podľa synkriticizmu udalosť, ktorú chápe v prvom rade ako príležitosť kultivácie. Udalosťou je napríklad ľudské indivíduum. Ľudské indivíduum je podľa synkriticizmu udalosť otvárania sa miesta, cez ktoré na svet prichádza význam/zmysel. Význam/zmysel je poľudšťujúca prítomnosť sveta v ľudskom vedomí. Zmysel sa vyznačuje nesyntetizovateľnosťou. Synkriticizmus je jedným z domyslení pojmu nesyntetizovateľnosti zmyslu.


Desať téz synkriticizmu:

Synkriticizmus ako filozofia formuluje štyri základné tézy:

  1. Podstatou ľudského bytia je transcendencia (1TS).
  2. Maximom ľudského bytia je kultúra (2TS).
  3. Podstatou kultúry je inscendencia (3TS).
  4. Maximum kultúry je zmysluplnosť (4TS).

Na tieto štyri základné tézy synkriticizmu nadväzujú ďalšie tézy:

  5. Podstatou zmysluplnosti je synkritika (5TS).
  6. Maximom zmysluplnosti je láska (6TS).
  7. Podstatou lásky je potešenie z inakosti (7TS).
  8. Maximom lásky je konkordancia (8TS).
  9. Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia (9TS).
10. Maximom konkordancie je synkriticizmus (10TS).


Hlavné pojmy synrikticizmu sú:

 • perichrónia (= bezčasie),
 • agapé (= láska, milujúcno),
 • synkríza (= nereduktívne usúvzťažňovanie),
 • anegoita (= stav rozpusteného ega).


Ďalšie pojmy synkriticizmu pozri v Glosári synkriticizmu



Hlavné disciplíny synkriticizmu:

 • perichronozofia
 • synkriticistická ontológia (v rámci nej ako základná vrstva – perichronológia)
 • synkriticistická gnozeológia
 • synkriticistická metodológia
 • synkriticistické dejiny filozofie
 • synkriticistická etika
 • synkriticistická estetika
 • synkriticistická ponematika
 • synkriticistická antropológia
 • agapistika (pestovanie artis amandi čiže umenia milovať) a agapológia
 • synkriticistická estetika
 • kotidianistika
 • synkriticistické umenia (artes)
     • ars amandi
     • ars docendi
     • ars medendi
     • ars moriendi
     • atemporalistika

     Z hľadiska praktickej využiteľnosti je zaujímavé, že synkriticizmus sa počnúc 80-tymi rokmi 20. stor. vyvíja ako relatívne samostatný (od Achenbacha nezávislý, no zmysluplne s ním korešpondujúci) slovenský ontologický, gnozeologický, metodologický a metodický základ filozofického poradenstva, ktoré synkriticizmus opiera o zbezodkladňovanie prerušenia konania zla. Pozri aj heslo poradenstvo synkritické, in: Glosár synkriticizmu.


< Späť na začiatok kapitoly
< Späť na začiatok webstránky

Make a Free Website with Yola.