O autorovi


Jozef Piaček, autor synkriticizmu a PSF

Rodový erb 

Piacsek

 







Na Kapitulskej 1; nezabudnuteľné ovzdušie albrechtovského bytu

     Jozef Piaček je slovenský filozof, ktorý sa narodil v Bratislave 21. mája 1946 na Gajovej ulici neďaleko Modrého kostolíka. Letá svojho najútlejšieho detstva prežíval v Panónskom háji, kde sa zrodila jeho celoživotná fascinácia kontúrami Malých Karpát a Žitným ostrovom, detstvo strávil vo Svätom Jure, strednú (poľnohospodársku) školu absolvoval v Bernolákove a napokon v rokoch 1965 až 1970 vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, titul PhDr. získal na tej istej univerzite v roku 1975, titul CSc. roku 1978 a doc. v roku 1984.guidnode://AD2AA22202B3C0F6A62A55CCBF798F8986EE1D22

J. Piaček je autorom prvej slovenskej filozofickej encyklopédie FILITguidnode://0627DE4680F6E585F46DD396185259162D41FF85 a PSFguidnode://E0E5FF98E3BDCC1777405A68F33FF64418D186F8, prekladateľ, projektant a realizátor hypertextových dokumentov a systémov; pôsobí ako docent na Katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK v Bratislaveguidnode://9BEE6A9F550EE74D8AABC7FF05D8F153F4094A3Eguidnode://6C47CAC7C56766E4F053A045AD5995739D72F762guidnode://A60C12D388943AE93AFA4B9B8721033CD49B979Fguidnode://F69E8CC40D30496909BB16EED9DE5D829AA400F2uidnode://D2C9C1DE3EBBA86B9D8C6D489EFB163B5397FA14, kde prednášal dejiny filozofie, fenomenológiu, synkriticizmus a jogu, v ktorej je žiakom Lýdie Bečárovej, učiteľky jogy a matky ich spoločného syna hudobného skladateľa Marka Piačeka. V kontexte so slovenskou hudobnou realitou alebo kultúrou stojí za to upozorniť na to, že Jozefa Piačeka považujú za filozofického "otca" hudobného zoskupenia Požoň sentimentál respektíve jeho štýlu - požonizmu.


J. Piaček vypracoval filozoficko-metodologickú koncepciu synkriticizmuguidnode://A60C12D388943AE93AFA4B9B8721033CD49B979F, ktorý - mimochodom - so spomínaným požonizmom (hudobné ukážky) spája ako ich spoločný prienik okrem iného štyléma interkulturality, a projekt komplexného počítačového zabezpečenia humanitnovedného výskumu a výchovy na Slovensku PANSOFIA, v rámci ktorého bola navrhnutá a realizovaná aj encyklopédia FILITguidnode://0627DE4680F6E585F46DD396185259162D41FF85, na ktorú nadväzuje filozofická časť slovenskej Wikipédiehttp://sk.wikipedia.org/wiki/Hlavn%C3%A1_str%C3%A1nka i sťahovaný PSFguidnode://F3008F2EBEA976BF3522997F3767DF024C7400BC.

Piaček je autor historicky prvého prekladu anglickej filozofickej monografie do slovenčiny (pozri: Cassirer, E.: Esej o človeku (1977)guidnode://0DDFFF1F16A7BE84C1DBAD90AF90025892479328).

J. Piaček založil v polovici 80-tych rokov 20. stor. (v roku 1986) Stály seminár Integrácia (SSI) na Univerzite Komenského, hlavným spôsobom práce ktorého bola meditácia nahlas, čiže priame hlasové zaznamenávanie významotvorby jej vykonávateľom, autorom. Ako predpoklad meditácie nahlas sa ukázala prajnosť inakosti jej ostatných participantov autorovi. Táto prajná účasť na významotvorbe jej vykonávateľa sa stala východiskovým fenoménom reflexie, ktorá vyústila do vypracovania synkriticizmu. Odvahu vyrukovať s rodiacimi sa myšlienkami synkriticizmu na verejnosť výrazne podporovali stretnutia s Jánom Albrechtomguidnode://2DD31449B5BCC33FE6C5326680203C2647545A33guidnode://4F8B598302088C4C7C84C8B0D652C31E7C79E5E9 v nezabudnuteľnom albrechtovskom dome. Náladu v čarovnom dome na Kapitulskej ulici číslo 1 v Bratislave prežiarenú osobnosťou profesora Albrechta, Hansiho - ako ho jeho blízki volali - si možno priblížiť aj v tejto galérii. Dôležitým pozadím rozhovorov Piačeka s Albrechtom boli paralely medzi myslením filozofickým a hudobným (či umeleckým vôbec). Ján Albrecht so svojím príslovečným humorom označil filozofiu synkriticizmu ako "dodoizmus" podľa domáceho a priateľského oslovovania autora synkriticizmu. Filozofické myslenie smerujúce k vytvoreniu synkriticizmu sa pritom vo svojej sebareflexivite nasycovalo kultúrnou enklávou Bratislavy, multikultúrnym prepletaním sa čiže synkrízou minimálne nemeckého, maďarského, židovského, slovenského a českého myslenia a vôbec spôsobu manifestácie sveta v ľudskom vedomí vo všetkých jeho formách, nielen filozofickej a umeleckej, ale aj náboženskej a každodennej; v tomto zmysle mocná inšpirovanosť Piačekovho synkriticizmu bratislavskosťou.


    Publikačná činnosť J. Piačeka a ohlasy


     Vývin Piačekovho filozofického myslenia

      V myšlienkovom vývine Jozefa Piačeka možno rozlíšiť dve vývinové etapy - kriticistickú (1970 - 1986) a synkriticistickú (1986 - ).


      Kriticistická etapa vývinu Piačekovho filozofického myslenia (1970 - 1986)

      Kriticistická etapa Piačekovho filozofického myslenia krúži okolo recepcie Husserlovej filozofie životného sveta  (Lebenswelt), ktorý Piaček tematizuje pod titulom pôvodného východiska poznania. Piaček v tomto období vychádza z Patočkovej recepcie Husserlovej fenomenológie a Heideggerovej a Finkeho filozofie, vyúsťujúcej do filozofie prirodzeného sveta, ktorú rozoberá z pozície Marxovho kriticizmu. Táto etapa vrcholí uverejnením monografie Marxizmus a kríza fenomenológie (1984), kde sa už ohlasuje východisková myšlienka ďalšej (synkriticistickej) myšlienkovej etapy J. Piačeka - idea transhorizontovej reality, a síce pod titulom otvorenej povahy bytia za horizontom. V rámci synkriticizmu bude Piaček v tomto prípade hovoriť o unikajúcne.


     Synkriticistická etapa vývinu Piačekovho filozofického myslenia (1986 - )

     Synkriticistická etapa Piačekovho filozofického myslenia začína jeho založením Stáleho seminára INTEGRÁCIA (SSI) na jeseň roku 1986. V priebehu práce SSI Piaček prekonáva polemistické maniery obdobia kriticizmu smerom k zaujatiu agapistického prístupu (pozri aj vyššie spomenutú prajnosť inakosti) tak k Husserlovmu ako aj k Patočkovmu odkazu. Z Marxovho kriticizmu si zachováva jeho emancipatorizmus, no postupne ho transformuje v smere svojej koncepcie deegoizácie - rozpúšťania ega. V tomto smere ho mocne ovplyvňuje filozofia Jiddu Krishnamurtiho a intenzívne dialógy s Jánom Albrechtom. V priebehu druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia tak Piaček  postupne  vypracováva  svoju vlastnú filozofickú pozíciu, ktorú označuje  termínom  synkriticizmus a ktorej  základy  tvorí  perichronozofia  čiže filozofia bezčasia. Základným textom synkriticistickej etapy je hlavné dielo J. Piačeka Synkriticizmus - filozofia konkordancie  (2002; ide o upravený pôvodný rkp z roku 1999). Termíny väčšiny synkriticistických textov vrátane perichronozofie sú zahrnuté do Slovenského národného korpusu  a oboznámiť sa s niektorými z nich možno aj v Glosári synkriticizmu .

      V jednom i druhom období sa Piaček prihlasuje k tradícii bratislavskej filozofickej školy (BFŠ), menovite k Hrušovského filozofii čistého bytia a k jej rozvíjaniu z pozícií Filkornovho metodologizmu a jeho polymorfistickej ontológie, Černíkovej kategoriológie resp. Suchého ontologizmu. Jedným z motívov vypracovania synkriticizmu bola Piačekova snaha ukázať kohéziu BFŠ napriek pôvodnej rozdielnosti svetonázorových proveniencií predstaviteľov BFŠ (novopozitivizmus, analytická filozofia, novotomizmus, marxizmus, fenomenológia).


     Stav civilizácie a jej liečenie


      Stav, situáciu alebo koniec západnej civilizácie Piaček aforisticky s nietzscheovskou alúziou naznačuje po nemecky slovami: Gott ist tot, das Weib ist ermordet und der Mann ist gestorben (Boh je mŕtvy, ženu sme zabili a muž zomrel) (cf.
Synkriticizmus - filozofia konkordancie, s. 54). K ostatnej položke (... der Mann ist gestorben ...) pozri napríklad knihu Melsa van Driela Manhood. The Rise and Fall of the Penis (2009). Ťažkosť tejto civilizácie Piaček vidí v nenapraviteľnej samovražednej infantilite muža, ktorá sa čoraz viac zahrýza aj do ženy intenzifikujúcej napodobňovanie muža a do mladistvých stále nižšej vekovej kategórie. Najplastickejšie sa tento mortálny stav nezrelosti nositeľa západnej civilizácie prejavuje na jej obsedantnej dobyvačnej vražednosti (prvá a druhá svetová vojna, vietnamská, iracká, afganská, líbyjská atď. vojna), na vyzbrojovaní si svojich vlastných nepriateľov, na konzumerizme, turizme, automobilizme, ejakulačnom priemysle, drogovej a ďalších formách závislosti, v absencii vlastného názoru intelektuála, ktorá sa skrýva za pseudosamostatný kriticizmus dotýkajúci sa spravidla javových foriem života a politiky, v zániku posledných foriem citlivosti voči prírode (snehové delá, lanovky, vyrušovanie medveďov počas zimného spánku, všeprenikajúci hluk a umelé osvetľovanie, nechránené dopravné komunikácie zabíjajúce zver), úmyselné ("adrenalínové") porušovanie akýchkoľvek pravidiel, predpisov alebo zákonov v ktorejkoľvek oblasti vzťahov, čoraz agresívnejšie odmietanie pomoci (čoraz brutálnejšie útoky proti záchranárom, požiarnikom zo strany tých, ktorým sa prichádza pomáhať, bezhlavé vraždenie spolužiakov, neschopnosť pomáhajúcich pomáhať samým sebe atď.

      Za hlavnú príčinu mortálneho stavu civilizácie Piaček považuje egoizáciu a terapiu vidí v deegoizácii. Synkriticizmus je v podstate filozofia tejto deegoizácie - filozofia a praktikovanie rozpúšťania ega a jeho nahradenia milujúcnom ako žiarivou prázdnotou obklopenou ustávajúcim utrpením, ako bezčasovým intervalom (in-no-time-interval), ktorý zbezodkladňuje prerušenie konania zla. Synkriticizmus ako prax alebo spôsob života je zbezodkladňujúcno prerušenia konania zla.

      Pre synkriticizmus je politická činnosť iba replikovaním daného stavu civilizácie, preto nie je vhodný na politické použitie. Oslobodenie alebo emancipácia sú totiž nedelegovateľné.

      Z hľadiska synkriticizmu treba využívať emancipačný potenciál tej ktorej spoločnosti, spoločenského zriadenia, ktorý spočíva v tom ktorom konkrétnom, jedinečnom ľudskom indivíduu bez ohľadu na politické zriadenie alebo spoločenskú formáciu. Emancipačný potenciál tkvie v stupni rozpustiteľnosti svojho vlastného ega čiže v tom ktorom jedinečnom, na čokoľvek iné ireducibilnom stupni deegoizovateľnosti, ktorý môže rozpoznať a realizovať iba to ktoré konkrétne ľudské indivíduum.

     
Oslobodenie sa ľudského indivídua je nedelegovateľné. Dosahovať emancipáciu politickými prostriedkami čiže polemisticky je replikácia starej neslobody spočívajúcej v tom, že tak politický víťaz, ako aj politicky porazený len rekonštituujú svoje (staré, oslepujúce) ego; jednoducho povedané, politický víťaz skôr či neskôr nastupuje cestu politicky porazeného.

     Realizácia emancipačného potenciálu spočíva

     1. v nahliadnutí synkrízy (nereduktívneho usúvzťažňovania sa) polemizmu a agapizmu alebo v nahliadnutí ich zauzlenia
     a
     2. v transcendovaní ega deegoizáciou, jeho rozpustením.

     Kríza civilizácie spočíva v zauzlení sa polemizmu a agapizmu resp. v popieraní polemizmu a agapizmu. "Prekonanie" krízy, boj (polemos) proti kríze, je transformácia krízy do podoby jej budúceho opätovného vypuknutia.


     Synkriticizmus ako filozofia a spôsob života s krízou nebojuje,
synkriticizmus krízu transcenduje.




     Záverečný dodatok Jozefa Piačeka

    
Jadrom všetkých ťažkostí, ktoré nás postihujú, je trvanie na egu, na jeho požiadavkách, na jeho predstavách, snoch a ideáloch, realizovanie týchto snov a ideálov, útek pred egom, od neho, utiekanie sa k nemu, odvracanie sa od neho, reflektovanie ho, vrátane tohto hovorenia o ňom.

     Ťažkosti si môžno uvedomovať v podobe problémov alebo nemožno uvedomovať v podobe problémov, problémy možno formulovať v podobe otázok alebo nemožno formulovať v podobe otázok, na otázky môžno nachádzať odpovede alebo na otázky nemožno nachádzať odpovede, odpovede na otázky môžu ukazovať riešenie problémov alebo nemôžu ukazovať riešenie problémov a riešenie problémov môže byť odstraňovaním ťažkostí alebo nemôže byť odstraňovaním ťažkostí.

     Tento kruhový pohyb od ťažkostí cez problémy, otázky, odpovede, riešenie problémov k odstraňovaniu ťažkostí sa odohráva v čase. V čase t' sú ťažkosti alebo nie sú ťažkosti, v čase t'' sú ťažkosti odstránené alebo nie sú ťažkosti odstránené.

     Pohyb v čase zaniká, keď sa t' rovná t'' (t' = t''); ak sa t' = t'', vznikanie ťažkostí je zanikanie ťažkostí, napríklad vznikanie ega je zanikanie ega. Večný pohyb sa mení na pohyb bezčasý alebo bezčasový.

     Ak platí, že t' sa rovná t'', tak existencia je autentická, ak platí, že t' sa nerovná t'', tak existencia je neautentická.

    Autentická existencia je sebarozpúšťajúcno sa ega. Narodenie je v inom čase ako vznik ega. Narodenie predchádza vzniku ega. Po narodení pred vznikom ega je vlastne blaženosť. Smrť môže nastať po rozpustení (sa) ega. Oslobodenie je kráčanie bezčasmo medzi rozpustením ega a smrťou. Sloboda je bezčasové kráčajúcno medzi rozpustením ega a smrťou. Oslobodení nekráčame, oslobodení sme kráčajúcnom; nemáme sen, sme snom, nemáme túžbu, sme túžbou, nemáme myšlienku, sme myšlienkou, nemáme prácu, sme prácou, nemáme bolesť, sme bolesťou, ktorá nemá pre koho byť, nemá plátno ega, na ktoré by sa premietala.

     Narodenie nie je vznik ega, ale vznik možnosti ega; smrť je zánik ega, ale nemusí byť zánikom ega, ak sa ego rozpustí pred jej príchodom. Smrť nebolí, bolí zanikanie ega. Bolesť alebo utrpenie vôbec je držanie sa ega. Nepovoľovať v držbe ega znamená byť tuho trpiacim. Úľavou v bolesti, v utrpení, je povoľovanie v držbe ega.

     Povoľovať v držbe ega možno pri akejkoľvek činnosti – telesnej, duševnej i spoločenskej. V povoľovaní v držbe ega zaniká budúcnosť, zaniká upínanie sa, z alveol života sa vytráca čas, život sa stáva čírym (rozumej: bezčasovým) činom. Slová ako túžba, nádej, bolesť, záujem, zameranie, cieľ atď. strácajú referenta. Život sa mení na bytie v cieli: ak nemáme domov, na bytie doma, ak nemáme milovaného, na bytie milovaným, ak nemáme minulosť, na bytie minulosťou, ak nemáme odstup, odstupom, ak nemáme bolesť, bolesťou, ak nemáme súcit, súcitom. Akákoľvek blaženosť, akékoľvek utrpenie nám prestáva byť cudzím, nemáme ich, sme nimi, sme súcitiacnom, sme participujúcnom na čomkoľvek minulom, prítomnom a budúcom, na akejkoľvek virtualite, na virtualite toho najlepšieho a najkrajšieho i virtualite toho najškaredšieho a najhoršieho. Nemáme čas na rozhodovanie, sme slobodným rozhodujúcnom, sme vykračujúcnom ktorýmkoľvek smerom, sme tým, čím sme boli na začiatku, ibaže tentoraz slobodne. Čokoľvek sa mení len na jednu z možností, len jeden z možných príbehov, vrátane smrti. Ak je tu odchádzajúcno, je tu slobodne, ak je tu dobro, je tu slobodne, ak je tu zlo, je tu zbytočne, pretože by tu bolo aj bez nášho pričinenia. Na ceste bezčasmo je tu zbytočnosť zla. Ak zabíjame, vedieme vojny, hašteríme sa, závidíme si atď., nosíme (prácne) vodu do mora. Voda do mora tečie aj bez vedier. Bez vedier je tu však voľné prúdenie krajinou. S vedrami je tu možnosť pustiť ich z ruky. S vojnou je tu možnosť prestať ju viesť. S egom je tu odklad jej ukončenia. Bez ega je tu obrat k mieru. Dôležitým je tu ono tu. Jeho premenúvanie na Veľké Tu je okľuka civilizácie, okľuka opustením mytológie, okľuka cestičkami náboženstiev, filozofie, vied, umení, cestičkami praktikovania všemožných trikov ega. Stačí bohato kultúra malého tu, kde sa akákoľvek cestička ega, i tá najnepatrnejšie, najintímnejšia, najvnútornejšia scvrkne na priestor medzi tvárou a jej úsmevom. Tu je priestor medzi tvárou a úsmevom. Tu jestvuje ako úsmev. Tu jestvuje ako bolesť, tu jestvuje ako radosť, tu bezčasmo vyčnieva ako zvuk na obraze alebo ako neohýbanie sa slnečného lúča vo vetre. Keď zasvietite baterkou na dno bystriny, navlhne svetlo? Skúste si nahradzovať slová v tomto texte. Čo všetko si môžete dosadiť napríklad za Veľké Tu? Vlasť, Boha, Seba, Stranu, Vodcu, Zem, Mier, Vojnu, Smrť, Atóm, Lásku, Nenávisť, Krosná, Zošit, Zajtra. Vetvičku. Sklo. Pohľad. Zázrak. Trivialitu. Abstraktné, Konkrétne. Mnoho. Málo. Štruktúru. Človeka. Priateľa. Nepriateľa. Ženu. Muža. Dieťa. Sex. Vzťah. Príčinu.... Má koniec tento rad synoným? Budete pokračovať v ich uvádzaní? Každému je jasné, že to bude ako chcete. To, čo je medzi vami a vašim chcením, je tu. Tu je bezmedzerie onoho medzi. Aj medzi možno premenovať na Medzi, na das Zwischen. No stojí to za to? Skráti nám to cestu k tu, kde sme navyše už od začiatku? Tu je totiž už. A takto (v týchto rečiach) možno pokračovať až dovtedy, kým nevypnú elektrický prúd alebo sa nevybije batéria notebooku. Alebo budeme takto pokračovať, aj keď vypnú prúd, vybije sa nám batéria atď.? Nemôžeme prestať dobrovoľne?

     Musia nám nekopnutie do psíka predpisovať zákony? Prot hovorí, že ten, kto nedokáže rozlišovať dobro a zlo, nepatrí do vesmíru.

     Najdeštruktívnejšími etapami na ceste k zániku našej civilizácie nie sú
súdne pojednávania s pohlavne zneužívajúcimi, strieľačky do kolegov, horiace výklady a bezpilotne vedené vojny. To sú dôsledky zdanlivo tichého priestorovo a časovo kontinuálneho diania ega v obdobiach predchádzajúcich už ďalej neignorovateľným hrôzam. K deštrukcii viedla egocentricky osnovaná hypertrofia vecnosti (neosobnosti) v sociálnom, interpersonálnom a intrapersonálnom rozmere. Zomreli sme už pred Nietzscheho smrťou Boha. Naše konflikty, násilnosti a vojny sú prevraty a deštrukcie uskutočňované umierajúcimi na hypertrofiu ega; napríklad chudobní sa chcú mať tak "dobre" (čítaj: tak egocentripetálne) ako bohatí.

     Toto je stav celku predsynkriticky daného (CPD), materiálu filozofovania. Univerzálnym parametrom CPD sa stala
egocentripetálnosť. Naša egocentripetálnosť dosiahla stupeň, v ktorom medzi nami dochádza už v podstate len k výmene látok a ich konštituentov - spermií, nábojov, molotovových koktejlov a elementárnych častíc. Tlejú pod príkrovom týchto substancií ešte iskričky aj dačoho nehmotného? Ich detekcia a rozdúchavanie je úlohou filozofie a ďalších vývinových pásiem kultúry (výchovy, vied, umení, náboženstiev) teraz a v čase, keď sa opäť rozhostia sentimentálne nálady a nostalgie po dobách "pokoja, mieru, práva a spravodlivosti atď. a pod." a keď si ego po zážitkoch hrôzy zasa bude konať svoje každodenné povinnosti a po veľmi krátkych fázach nudy zasa začne s adrenalinovými chúťkami a ich realizáciou. Tento kolobeh je formou toho, čo označujeme ako smrť civilizácie. Tento beh mŕtvol na mieste je omnoho ľahší ako vykročiť na cestu deegoizácie.

Pokračovanie nižšie.



     Uprostred noci civilizácie sú kultúrni trblietanie hviezd.



Ilustratívne poznámky:

     Hrozivé následky egocentripetálnosti názorne ilustruje vývoj slovenskej politickej scény vyúsťujúci do pádu Radičovej vlády 11. 10. 2011. Táto dve dekády neprechádzajúca nezrelosť politickej scény na Slovensku šokuje o to viac, že slovenská politika má priam na podnose od začiatku existencie samostatnej Slovenskej republiky politický vývin v Rakúsku s jeho schopnosťou spolupráce ľavice a konzervatívcov, spolupráce neľahkej, komplikovanej, no vzhľadom na európske pomery relatívne zmysluplnej, rozhodne zmysluplnejšej, než sebadeštruktívna a najmä - čo je už naozaj vážne - vlastnú krajinu ničiaca politika egocentrických strán. Samozrejme, že od politiky nemožno očakávať žičenie inakosti, politika je typicky replikatívne, staré štruktúry opakujúce dianie, môže sa však azda učiť od skúsenejších, menej deštruktívnych štýlov politického života.




Pokračovanie Záverečného dodatku

       Smrť (západnej alebo zo Západu sa šíriacej) civilizácie teda nespočíva v tom, že by sa jej vývoj zastavil. Naopak, jej vývoj sa zrýchľuje a intenzifikuje, no odohráva sa to expanziou subsociálnej a suborganickej úrovne pohybu v nej. Vývoj tejto civilizácie sa anorganizuje. Smrť civilizácie spočíva v jej anorganizácii. Anorganizácia našej civilizácie spočíva v jej rozklade (disolúcii) na nižšie formy pohybu. Prekážky medzi ľuďmi a v ľuďoch samých organického pôvodu sa nahradzujú prekážkami anorganického pôvodu, a to nezriedka toxických účinkov ako umelé kĺby, či stavivá, dýchaný vzduch a nápoje. Stále viac z nás sa stáva toxickými samým sebe. Oddeľujeme sa kapotami áut, stenami kajút, prezervatívmi, káblami, elektromagnetickým žiarením atď. Komunikácia sa stále viac nahradzuje anorganickou komunikáciou mobilmi, monitormi, detektormi, skypami, počítačmi, čipovými kartami, štrukturáciou priestoru prepážkami, stenami, mrežami, zábradliami, závorami, zátarasmi, diaľkovo ovládanými bránami, turniketmi, múrmi, plotmi v mestách, vo zvyškoch alebo torzách dedín, v mimourbánnom priestore, na hrádzach, v parkoch a okolo nich. V izolovaní sa od seba cítime záchranu, nie v spojení. Zabíjanie sa depersonalizujeme technickými prostriedkami a automatmi. Hrdo sa hlásime (aj ústami predstaviteľov) k bezpilotovaným zabíjacím zariadeniam a diaľkovo riadeným likvidačným systémom. Okupácie nahradzujeme finančnou závislosťou. Depersonalizujeme administratívu, opatrovateľstvo, politickú činnosť. Zvyšky individuálneho osobného kontaktu používame na ošmeknutie. Kolektívne a masové stretnutia, ako pohreby, futbalové zápasy, vítania nových rokov a podobne vypĺňame potleskom, revom, rámusom. V tichu sa nás nezmocňuje blaženosť ale zúfalstvo.

       Spásou by bolo zastaviť sa, nám však zostal iba tento kondicionál. Opustili sme život v oznamovacom spôsobe a skončili sme v spôsobe podmieňovacom. Neoznamujeme - podmieňujeme. Všetko.

       V mŕtvom, stále anorganickejšom a toxickejšom náleve našej civilizácie sa ako mechúrniky vznášajú voľne kultúrne enklávy jedincov a spoločenstiev (pozri spoločenstvo kultúrne, in: Glosár synkriticizmu), nestarajúcich sa o svoju organizáciu, nelipnúcich ani na svojej ceste, ani na svojom smerovaní, súc smerovaním ako Tao alebo Logos. Tieto voľné monády s oknami (dnes už neustále) obklopované a nehatene prenikané výmeškami nekrofilného prostredia nášho života akoby zázrakom levitujú v trolejbusoch, na zástavkách, v pouličných davoch, v čakárňach ambulancií a úradov, vo frontoch pred pokladňami a turniketmi samoobslúh a citycentier, v staničných a letiskových halách, uprostred hmýrení sa turistov na medzi sebou nerozoznateľných korzách miest. Kultúrotvorná účinnosť týchto vločiek tkvie v ich nepolapiteľnosti: v okamihu ich dosadnutia na lep civilizácie sa akoby rozplynú, akoby ani nikdy neboli, a vzápätí ich vidno na inom mieste, či dokonca tie isté na viacerých miestach naraz - ako Pytagora alebo fotón.  Sú to prejavy, emanácie nadoblačia mysle - menej tradične a presnejšie: otvorenia sa jej. Sú nekontrolovateľným, nereglementovateľným, nepredvídateľným emergujúcnom nadoblačia mysle (pozri nadoblačie mysle, in: Glosár synkriticizmu). Pýtať sa na ich zmysel, na zmysel ich existencie, je ako pýtať sa na zmysel snehovej vločky, sýkorky alebo hlavičky červeného maku pri ceste. Nemá zmysel čakať na odpoveď na túto otázku, pretože oni/ony sami/samé sú útvarmi a dianím zmyslu, sú ako voda hasiaca smäd, sú bytím v akomkoľvek predstaviteľnom cieli, sú neoddeliteľnosťou od dosiahnutosti uspokojenia akejkoľvek potreby. Sú uspokojujúcnom potreby in statu jej nascendi: sú uspokojujúcnom vznikajúcej potreby. Sú rajom.

       Očakávať obrat, zmenu, revolúciu, pripravovať ich či bojovať za ne nemá zmysel, pretože očakávanie, pripravovanie, bojovanie je odkladanie zmeny (obratu, revolúcie, ...). Obrat, revolúcia, zmena sú tu pre neodkladajúcich zmenu: sú už tu pre tých, čo zmenu neodkladajú. Revolúcia, ktorá sa dostaví odkladujúcnostným spôsobom, je od začiatku pseudorevolúcia, ktorá sa ako taká, ako pseudorevolúcia, ukáže návratom do pred-pseudo-revolučnej situácie, pravda nezriedka v ešte karikovanejšej podobe. Boja sa nedá zbaviť bojom. Boj sa dá transcendovať láskou. Zmena nie je možná bojom, bojom je možná v "najlepšom" prípade replikácia starého. Víťazný Sovietsky zväz už ani neexistuje a v nasledovníkovi tohto víťaza nad fašizmom je omnoho viac fašizmu ako v krajine porazeného fašizmu. Bojom sa staré, proti ktorému sa bojuje, replikuje, neopúšťa sa staré, nech by nadobudlo sebapresvedčivejšie podoby odlišnosti od starého. Staré sa opúšťa opustením starého podobne, ako sa fajčenie opúšťa nefajčením, korupcia nepodplácaním atď. Pýtať sa, ako skoncovať s korupciou, znamená korupciu ponechávať naďalej v jej nezmenenej podobe. Je rozdiel medzi viac alebo menej skorumpovaným? Antisemitizmu sa nedá zbaviť bojom proti antisemitizmu, ale láskou k Židom. Xenofóbie sa nedá zbaviť nijakými príkazmi alebo zákazmi, ale iba láskou k cudzincom. Rasizmu sa nedá zbaviť bojom proti rasizmu, ale láskou k Číňanom, Rómom, černochom, indiánom atď. Tam, kde sú opatrenia alebo boj, tam nie je láska, ale replikovanie starých postojov a postupov.

       Až keď ľudí zbavíme lásky, môžeme ich hnať do vojen. Milujúci sú vo vojne použiteľní nanajvýš ako zdravotnícky personál.

       Médiom ťažkosti, jej vzniku a pokračovania, je ego. Odstránením ťažkosti je rozpustenie ega. (Nie potlačenie ega. Potlačené ego vyskočí ako lopta zatlačená do vody.) Odstránením ťažkosti je anegoita (pozri heslo anegoita, in: Glosár synkriticizmu).

       Chybu robíme v tom, že začíname tým, čo nám nejde. Tým, čo nám ide, netreba začínať, stačí v tom pokračovať. Pokračovať možno poľahky v tom, čo je zlé. Pokračovať v zlom je ľahšie ako pokračovať v dobrom; vynakladať sily v tomto smere nemá zmysel: k zlému aj tak dôjde skôr či neskôr aj samo, aj bez nášho pričinenia. Zmysluplné je iba pokračovanie v dobrom, nech by toto dobré bolo čo ako nepatrné. Prečo prestaneme s dobrom, ktoré nám ide? Pretože sme ho prestali konať. Prečo sme ho prestali konať? Napríklad preto, lebo sme namiesto pokračovania v dobre začali o pokračovaní v dobre uvažovať. Začali sme napríklad uvažovať o tom, ako budeme v dobre pokračovať, keď skoncujeme s konaním zla. Keďže sa však so zlom končí ťažšie ako s dobrom, návrat k dobru sa mimovoľne odkladá. Vyčerpávajúcou definíciou hlúposti je odkladanie dobra na zajtra.

       Rafinovanejšou formou hlúposti je podmieňovanie vykonania malého dobra vykonaním veľkého dobra. Hlúposť je to preto, lebo veľké dobro vykonať zväčša nie je v našich silách, a rafinovaná je táto hlúposť preto, že ego si tým "vtipne" (rozumej: rafinovane) vylepšuje svoju pozíciu: lepšie pôsobí. Pred sebou samým i pred druhými (egami). Očami spomenutej anegoity toto ego prosto replikuje svoju existenciu. Ako idiot. Iba hlupák sa nemení.




PRAVDA


       Prečo nám tak záleží na našej pravde, prečo mi tak záleží na mojej pravde, prečo mi rovnako nezáleží na tvojej pravde, prečo nám nezáleží na vašej pravde? Prečo máme stále niečo proti vašej pravde? Prečo mám stále niečo proti tvojej pravde? Prečo sme nezmieriteľní? V čom tkvie naša nezmieriteľnosť? Je možnosť zmieriť sa? Alebo sme naveky odsúdení stavať jednu pravdu proti druhej? Čo dosiahneme, keď zvíťazí (naša) pravda? Existuje iná pravda ako naša? Nie je víťazstvo našej pravdy smrťou vašej? Myslíme si vážne, že smrťou vašej pravdy bude konečne dobre? Nie je víťazstvo našej pravdy definitívnym riešením? Nie je naše definitívne riešenie definitívnou likvidáciou vás? Existuje iná likvidácia ako definitívna? Prečo sa tešíme z vašej likvidácie? Prečo sa tešíme zo svojho víťazstva, zo svojej pravdy? Čo sa zlepší víťazstvom našej pravdy? Čo sa zlepšilo na svete víťazstvom akejkoľvek pravdy? Nie je na začiatku víťazstva mojej pravdy po hube? Kto má úžitok z po hube? Nazreli sme už do účtovnej knihy so stĺpcami "Dal (som) po hube" - "Dostal (som) po hube"? Pozreli sme si výslednú súvahu nášho účtovníctva? Netvoria stránky tejto účtovnej knihy kroniku smrti našej civilizácie? Kde berieme čas na po hube, keď ho nik nemáme? Či k po hube dochádza v bezčasí? Hneď? Bez rozmyslu? Nestačilo by s po hube zaváhať? Zmení sa vyrovnanosť súvahy týmto zaváhaním?

       Sme schopní spýtať sa polopate: dokedy budeme boľševikobijci, fašistobijci, islamobijci, bohobijci, ateistobijci, idealistobijci, materialistobijci, maďarobijci, ženobijci, deťobijci, hydrokapitalistobijci, korupciobijci, jadroenergobijci atď.? Je n-bijstvo základom pokroku? Čo s doterajším evidentným pokrokom? Nastane jeho opustením cesta späť?



OSLOBODENIE


       K oslobodeniu dochádza sebaoslobodzovaním. Ba dokonca možno povedať, že oslobodenie je sebaoslobodenie. Je to tak preto, lebo ináč ako sebaoslobodzovaním k oslobodeniu ani nemôže dôjsť. Sebaoslobodzovanie je superpozíciou minimálne dvoch procesov, a síce 1. procesu rozpúšťania seba samého a 2. procesom vykonávaným samostatne, sebou samým, nesprostredkovane nikým iným a ničím iným. Oslobodenie je sebarozpúšťanie sebou samým.
       Referent predchádzajúceho odseku sa dostavuje len vtedy, keď sa to, o čom sa v ňom hovorí, dostavuje na praktickej úrovni, činom, totálne a hneď, bezčasmo. Ak totiž to, čo označujeme  slovom "oslobodenie", robíme intelektuálne, chcením alebo hľadaním nejakých ciest alebo spôsobov, dochádza k nahradzovaniu oslobodenia intelektuálnou činnosťou, chcením alebo hľadaním. Je jasné, že intelektuálna činnosť, zameraná na oslobodenie, nie je oslobodenie, ale niečo, čo je medzi, čiže medzi ja a oslobodením. Život mnohých z nás je touto náplňou. Alebo ináč povedané: životnou náplňou mnohých z nás je táto intelektuálna činnosť.
       K oslobodeniu patrí ustanie intelektuálnej činnosti. Ďalej patrí k oslobodeniu ustanie chcenia, vrátane chcenia byť slobodným, a ustanie hľadania ciest k oslobodeniu. Pokiaľ je tu premýšľanie o oslobodení, chcenie oslobodenia a hľadanie ciest oslobodenia, potiaľ tu ešte nie je oslobodenie. Náplňou tohto tu je totiž premýšľanie, chcenie a hľadanie, ale nie sloboda. Keď je náplňou tu sloboda, nielenže nie je potrebné premýšľanie, chcenie a hľadanie, ale tieto tu ani nie sú, ustúpili z tu (do sveta obrazov), uvoľnili tu slobode. Tu v stave uvoľnenosti slobode je v skutočnosti zbavené všetkého, je to totálna vyprázdnenosť, totálna otvorenosť voči tomu, čo je, čiže splynutosť s tým, čo je, nenahradzovanie toho, čo je, obrazom toho, čo je, chcením toho, čo je, akýmkoľvek prežívaním toho, čo je.
       Týmto splývaním s tým, čo je, nastáva číra, bezmedzerovitá skutočnosť, skutok, čin, hoci empiricky sa naďalej javíme ako identifikovateľné indivíduum v priestore a čase. Súc oslobodení empiricky zanechávame odtlačok, podobizeň seba samých, nás samých tu však už niet. Determinovanosť v priestore a v čase sa už týka len tejto podobizne, tohto obrazu, nie však nás, pretože nás (rozumej: nášho ega) tu už niet.
       Prvkami tejto podobizne bytia, jeho obrazu, môže byť celé spektrum toho istého, čo tu bolo pred rozpustením ja, pred sebarozpustením; môže tu byť napríklad bolesť alebo radosť, môže tu byť myslenie alebo hľadanie ciest oslobodenia, môže tu byť vykonávanie profesie, môže tu byť – slovom –  akýkoľvek prvok nášho predchádzajúceho života sprostredkúvaného našim egom, ibaže celá táto náplň nášho života je tu už ako zmysel. Už to nie je život "náš", život "môj", život viazaný na ego, už je to život v celej jeho totalite oslobodený od ega. Všetko dobré alebo zlé je tu plne chápané, od ničoho sa tu neodvracia, pred ničím sa tu neuteká, je tu otvorenosť voči čomukoľvek, je tu splynutosť s čímkoľvek, pretože tu niet ničoho sprostredkujúceho. Keď je tu bolesť, je tu číra bolesť nesprostredkovaná snahou zbaviť sa jej, pretože tu niet toho, kto by sa jej chcel zbaviť.
       K špecifiku stavu oslobodenia však prináleží jedna mimoriadne dôležitá, ak nie najdôležitejšia vec – neškodenie druhým, ešte nerozpusteným egám. Nerozpustené egá okolo ega rozpusteného sú egá okolo portrétu alebo obrazu niekdajšieho ega. Nerozpustené egá okolo ega rozpusteného sú dobiedzajúcno do prázdnoty. Náplňou tu v stave oslobodenia je v danom prípade nonegoidne štruktúrované uvedomujúcno dobiedzajúcna. A vôbec noncentrické uvedomujúcno akéhokoľvek determinujúcna, prenikajúceho prázdnotou bez stopy. V skutočnosti tu už niet stredu ani okraja; centrum a perifériu možno rozlíšiť iba na empirickej podobizni (bytia), na podobizni niekdajšieho ega.
       Stopa niekdajšieho ega je rozpoznateľná iba vo svete obrazov skutočnosti, vo svete skutočnosti však už nijakých stôp niet. Svet skutočnosti je nevystopovateľno. Ani z neho nik nič nemá. V tom je to svet slobody, oslobodenie.


POČIATOK PRAJNOSTI INAKOSTI


       Jedným z najväčších (povedané v dnešnom jazyku) handicapov, čo máme, je naša neschopnosť tešiť sa z radosti druhých, tešiť sa z toho, že sa darí druhým/druhému, či dokonca, že sa darí niekomu celkom neznámemu, "cudziemu". Takýchto ľudí pritom môže byť veľmi mnoho, pozri napríklad hokejové majstrovstvá: prečo pritom navyše chceme "pokaziť radosť" súperovi? Je desivé želanie "fanúšika" porazeného mužstva, aby sa lietadlo s mužstvom víťazným zrútilo. Táto neschopnosť dopriať radosť druhým je zdrojom najväčšieho nedostatku spokojnosti, pretože nám preteká cez prsty nástup radosti alebo potešenia okolo nás a keď to spojíme so svojim "eventuálnym" osobným utrpením alebo nespokojnosťou, je tu s/púšť, kontinuita vyprahnutosti: radosť druhých nevidíme a naša vlastná sa nedostavuje. Nie je teda dôležité vedieť, prečo žijeme taký vyprahnutý život, dôležité je otvoriť sa tomu, čo nás obklopuje aspoň vtedy, keď sa tomu, čo je okolo nás, začína dariť.

       V tejto otvorenosti sa skrýva počiatok prajnosti inakosti.




Pozri aj:

Jozef Piaček (filozof), in: Wikipédia

synkriticizmus, in: Wikipédia


< Späť na začiatok webstránky

Koniec webstránky "Sťahovanie PSF"
Ďakujeme, že ste nás navštívili. 


 
Make a Free Website with Yola.